Keď vidím, ako sa dennodenne ľudia snažia bojovať s nepríjemnými tetami za pokladňou alebo s nevrlými zákazníkmi, ... Keď sa dookola unavujú tou istou témou a namiesto toho, aby s tým prestali, zasmejú sa a povedia si, že to je predsa „never ending story“ ...
Ľudia o mne hovoria, že som „hádavý typ“. Asi považujú to, že mám svoj názor za niečo, čo by malo ostať medzi mojou hlavou a mojim jazykom. Ja si však myslím, že mať názor, ale nepovedať ho, je zbytočným plytvaním času, ktorý strávime nad jeho vytváraním.
Neviem, či si však niektorí z náš uvedomujú, že dennodenne robíme závažné rozhodnutia. I ja som jedno prednedávnom urobila. Aj keď svätou pravdou je, že to nie puberta, ani menopauza, ani staroba, ale fakt, že v istých momentoch je pre nás prioritou niečo iné, nás núti k tomu, aby sme niektorým veciam pripisovali väčšiu dôležitosť, ako v skutočnosti majú. Viete čo myslím ... Taký ten moment, keď máte 15 a uvedomíte si, že sa s mamou hádate o tom, že podľa nej máte strašné vlasy, ale pre vás je jednoducho štýl a la Janis Joplin práve strašne dôležitý.
Avšak dôležitý moment nastane, keď sa rozhodneme nebojovať. Keď zložíme zbrane a prestaneme sa s našimi protivníkmi biť. Len odídeme. Neviem či o tomto vedeli aj tí najslávnejší generáli všetkých čias, alebo či o tom vedel taký najslávnejší antisemita všetkých čias. Možno by to ľudí hrozne prekvapilo, keď by sa len tak vzdal. Možno by vtedy práve vyhral. Takto – umrel.
Ja som sa však odhodlaná predísť takémuto tragickému záveru, rozhodla neničiť si život večnou vojnou a jednoducho odísť. Môj protivník sa síce zatváril hrdo, no po čase vidím, ako ho to prekvapuje každým dňom. Na mierové časy si totižto ťažko zvykáme. Veď akoby aj nie, keď ľudstvo od nepamäti bojuje. Už by ste si aj pomysleli, že nemá s kým, a ono predsa. Vždy sa nájde nejaký idiot s chuťou pozdvihnúť meče (zbrane hromadného ničenia) a ísť do vojny (na internet).
No v čase tohto mieru si uvedomujem podstatu vtedajšieho účesu a la Janis Joplin. Žiť ako hippies, v slobode a mieri je úžasná vec. Nemusíte pri tom húliť trávu, ani filozofovať o tom, prečo mám mať na sebe toľko šiat, keď mi je tak teplo.
Uvedomiť si však to, že život bez boja je niekedy dobré prestriedať so životom vo vojne, keď sme ako súčasť ľudstva chtiac či nechtiac stále jej účastníkom. Bojovať s niektorými ľuďmi je potom naozaj také isté, ako bojovať s veternými mlynmi. No keď odídete z bojiska, prekvapíte súpera. V dnešnom vojnou nasiaknutom svete sa to tak často nevidí.
