Možno neskoro, ale predsa !

Autor: Miroslava Roháčová | 12.2.2012 o 17:22 | (upravené 12.2.2012 o 20:52) Karma článku: 3,77 | Prečítané:  675x

  Tak a je tu pokračovanie. Bezprostredné, o dva dni „opozdené“ pocity z protestu ! Včera som s priateľmi hrala šarády a tzv. „fľašu“. Šarády overili naše schopnosti v oblasti neverbálnej komunikácie, „fľaša“ naše znalosti z predstavivosti. A aby sme sa vyhli výmene telesných tekutín, hrali sme ju na pravdu a lož.  

NIE radšej ostanem v zahraničíNIE radšej ostanem v zahraničíMiroslava Roháčová

 

Pri týchto hrách sa dozviete kadečo. Veľa sa i nevysloví v mene udržania akýchsi dobrých vzťahov. Avšak nevypovedanie niektorých otázok či niektorých odpovedí, ako by nás o tej pravde viac a viac presviedčali. Však ako i povedal raz Štefan Hríb: „Kto je vlastenec, ten mlčí!“

Pri „fľaši“ sme sa viackrát pýtali moje známej, ktorá už dnes vo svojich 22 rokoch vie, že nechce ostať na Slovensku, tú príčinu. Prečo je to tak ? Narazila na môjho spolubývajúceho, ktorý však povedal niečo, čo si tí, čo utekajú nepripúšťajú – a síce „...uvedomuješ si, že všade budeš naveky cudzincom ?!...“ Dnes si však túto skutočnosť spájam s vetou, ktorá zase zaznela na proteste z úst Toma Nicholsona. Hovoril z pozície otca, ktorý má malého syna a on už dnes vie, že Slovensko nie je krajinou, kde by chcel ostať.

Dlho som pracovala so zahraničnými študentmi. Pri otázke prečo si vybrali túto krajinu, vždy hovorili o tzv. „blind pick“ (výber na slepo) alebo prípadne o výhodnej polohe vzhľadom k ostatným metropolám Západnej Európy. Dôvody ich odchodov však nikdy neboli kvôli tomu, že by mali potrebu utiecť. Už dnes sme svedkami toho, že mnohí odchádzajú z tejto krajiny do iných za niečím lepším. Ak sa i nezaujímajú o politickú scénu či situáciu v krajine, nejako podvedome ich to tiahne za hranice.

Tí, čo sa však vracajú, vracajú sa z potreby domova, ktorý sa nedá nájsť. Domov je len jeden. Ja sama som prednedávnom uvažovala o presťahovaní sa do Prahy. A i keď je táto otázka stále otvorená, stále viac som presvedčená o tom, že chcem ostať vo svojej domovine. V štáte, kde môžem hovoriť svojim jazykom, lebo iným jazykom nikdy nevyjadríte to, čo vám najviac leží na srdci. Dôkazom je i moja sestra, ktorá taktiež utiekla z krajiny už pred mnohými rokmi. Dnes má dieťa, s ktorým sa rozpráva v dvoch jazykoch. Ale v momente, keď sa naň pozrie a objíme, povie „moje“. Nie my, maine, mes, mio a ani nič podobné.

A nie je to len o jazyku. Je to o všetkých tých momentoch, kedy vám dôjde, že nie ste Angličan, Nemec, Francúz, Japonec, Etiópčan či príslušník inej národnosti len preto, že v tej krajine žijete. Ste Slovák. A ak chceme nimi ostať a nechceme mať potrebu utekať, ale objavovať, nenadávať, ale vyzdvihovať, musíme pre to niečo urobiť. Ja nebudem odpovedať na otázku či je tento protest prospešným alebo absolútne zbytočným. Kto by aj s rukou na srdci mohol ? Asi je však dobré to skúsiť. Utekať je predsa primitívna reakcia. A v tomto prípade i mlčať a hrať s našimi politikmi šarády.

A tentokrát som za tieto názory neprotestovala sama. Zúčastnili sa so mnou ďalší moji priatelia buď z čírej zvedavosti alebo možno aj presvedčenia. A tak, ako som bola na začiatku rozčarovaná z nefungujúcich mikrofónov a dav kričiaci „HLASNEJŠIE !“ ignorujúcich vystupujúcich, tak som nakoniec vôbec neľutovala, že som ostala. A že som napriek predchádzajúcemu protestu, kde sa politické gorily stretli s gorilami z davu skákajúcimi na plot Úradu vlády vydržala a počula to, čo ma presviedča, že tento protest asi naozaj nebude takým zbytočným. Možno neskoro, ale predsa !

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?