Homosexualita je žiadna hrozba!

Autor: Miroslava Roháčová | 30.5.2012 o 21:36 | (upravené 30.5.2012 o 22:18) Karma článku: 8,41 | Prečítané:  1332x

Tak a máme to tu zas. Opäť niekoľko dní pred tým, ako sa má uskutočniť ďalší Gay Pride v uliciach Bratislavy, vynárajú sa po rôznych stránkach a na internete články, ktoré nás heterosexuálov, čo akceptujeme, majú prinútiť zamyslieť sa a homosexuálov majú prinútiť asi sa rovno preorientovať.

 

Už som sa skoro potešila, lebo zatiaľ jediný článok zaoberajúci sa touto témou, ktorý vyšiel a zároveň som ho zaregistrovala, bol článok Andreja Bána na web stránke časopisu .týždeň, ktorý asi ako jediný spomedzi tých, ktoré som mala niekedy možnosť prečítať, hovorí o strachu z ničoho. Lebo to je homosexualita a jej akceptovanie. V skutočnosti – žiadna hrozba.

Podľa prieskumov, ktoré sú uverejnené aj vo vyššie spomenutom článku, len 5% obyvateľstva „trpí touto chorobou“. Po tom, ako sa pozriem na články, ako tento:

http://www.peticia.sk/skutocny-pride/index.php

sa pýtam či sa tí ľudia, čo to píšu, naozaj cítia taký ohrození alebo si len uvedomujú, že každý z nás je istým spôsobom homosexuál. Toto tvrdenie, nakoľko si uvedomujem jeho váhu a silu, najmä v spoločnosti, kde sa vo večerných hodinách niekedy bojíte prejsť s homosexuálom – gayom po ulici (s lesbičkou nie, veď to je predsa akceptované), uvediem niekoľko príkladov, na ktoré som nemusela prísť žiadnou vedeckou expertízou, dohľadávaním či googlením na internete, ale ktoré sú mne známe a verím, že i mnohým iným. Ich počet by sa mal však ale rozrásť a preto uvádzam tieto príklady.

1. KKultúrne rozdiely

Napadá ma hneď niekoľko, ale aby sme ostali v téme, uvediem ten o bozkávaní.

Pozdrav je najzákladnejším znakom zdvorilosti. Pamätám si na to, ako mi rodičia hovorili, že aj keď svojho suseda neznášame, vždy sa musím pozdraviť. Nebudeme predsa za rovnakého hlupáka, ako je on sám, keď sa nepozdraví ani vlastnej manželke.

V niektorých krajinách je súčasťou pozdravu bozk. Tak, ako to bolo v minulosti, najmä teda v Európe zvykom, že muž pobozkal žene ruku, tak v niektorých kultúrach muž muža a žena ženu bozkáva na obe líca, niekedy to dokonca spečatia aj objatím. Príkladom sú napríklad Rusi, ktorí to dodnes praktizujú. Dokonca je to vraj i zvykom medzi dnešnými mladými Rusmi, čo som sa dozvedela po nedávnom rozhovore s mojim známym z Nemecka, ktorý tam bol na niekoľko mesačnej stáži.

V niektorých našich mestách či dedinách by to bolo neprípustné, prípadne by sa pri najlepšom na vás veľmi krivo pozerali. Nie je to však zvyk homosexuálov, nebojte sa. Tí by sa nikdy nepobozkali, oni si „zakyvkajú“, aby vás to zbytočne nepoburovalo.

2. SSkutočná homosexualita u žien

Myslím si, že neprezradím asi žiadne veľké tajomstvo, keď poviem, že 99% žien sa aspoň raz za svoj život bozkáva s inou ženou. Experiment, zábava, spoločenská únava. Dôvodov je hneď niekoľko.

Neviem však či ste si vôbec uvedomili jeden fakt – z tých 99% je dosť veľké percento žien, ktoré to robia len z dvoch dôvodov a síce spoločným bozkávaním sa na verejnosti sa lepšie dostanem k mužskému pokoleniu alebo sú to jednoducho lesbičky.

S pokojným svedomím prehlasujem, že keby som to mala povedať športovou hantírkou, je to 1:0 pre tie, čo to včera robili na diskotéke, v bare, ale so ženou určite v posteli neskončili. Teda určite nielen s ňou.

3. HHomo – gay syndróm

Je mnoho názorov, že homosexualita je taká a onaká, no keď sa nad tým zamyslíte a počúvate ľudí, ktorí o nej hovoria s takým presvedčením, prídete na to, že majú niečo spoločné. Nevedia si predstaviť, že by dvaja gayovia boli ženatí, že by dvaja gayovia mali spolu dieťa, že by dvaja gayovia chodili za ruku po ulici a oni by stáli rovno za nimi, že by sa dvaja gayovia namiesto tých puberťáčok na diskotéke bozkávali, že by tí dvaja gayovia mali pohlavný styk.

Pravdou je, že je to smerované na gayov – mužov. Ja však nikdy nezabudnem na to, ako som sa asi od 15 rokov, od kedy som začala chodiť von, do barov či na diskotéky musela pozerať na ženy, ktoré sa hrali na lesbičky len pre to, že chceli získať pozornosť všetkých mužov v miestnosti. Toto muž – gay nikdy neurobí. Dokonca chodia do vlastných podnikov, v Prahe na jeden z nich musíte zaklopať a až po tom, čo vás security služba prezrie, môžete vojsť dnu. Ale i v tak veľkom meste, akým Praha je, sa pozeráte na ľudí, ktorí okolo toho baru prejdú, vrátia sa tou istou ulicou späť, zapália si pred vchodom cigaretu, a keď je vzduch „čistý“, vojdú dnu. Toto nie je príznak exhibicionizmu. To je príznak strachu, ktorý musia mať, aj keď za to nijakým spôsobom nemôžu.

4. NNie je to choroba!

Pobavilo ma, keď som pozerala film THE HELP a v ňom hovorili o nejakom koreňovom čaji, ktorý mal „pomýlené“ ženy a mužov z homosexuality vyliečiť. Film zobrazoval 50. roky. A snáď stačí k tomu povedať, že dnes je rok 2012.

Homosexualita nie je choroba. Nie je to ani dedične prenosná nemoc. To je len informácia pre tých, ktorí by zabudli na to, že homosexualita nie je záležitosť 80. rokov, keď sa „hipíci“ rozhodli, že to, že sa všetci spolu pod vplyvom rôznych drog v 70. rokoch vyspali, teraz môžu prejaviť, nie je to ani syndróm „obdobia po natočení filmu Philadelphia“. Je to záležitosť čias dávno minulých, kedy jej dnešný odporcovia neboli ešte ani na svete.

To, že nie sme na Slovensku zvyknutí na tento druh „správania“ kvôli komunizmu či iným politickým presvedčeniam, ktoré nás presviedčali nejaké tie desaťročia, nie je vina homosexuálov a neznamená, že to vtedy neexistovalo. Homosexuáli boli, sú a budú. Tak, ako by sa akýmkoľvek zázrakom ľudia márne snažili zo všetkých na svete urobiť belochov, tak sa nepodarí nikomu z homosexuála urobiť heterosexuála. Tak, ako sme si my nevybrali do akej rodiny sa narodíme, ani oni si nevybrali spoločnosť, kde sa dnes musia skrývať.

5. OOni vás nepotrebujú ...

Hlúpo si tí, čo nie sú schopní akceptovať, myslia, že homosexuáli potrebujú ich názor či pomoc. Ako som už spomenula, žijú tu s nami na „jednej lodi“ už veľmi dlho, naučili sa žiť aj bez toho, aby sa mohli brať, bez detí, ktoré by si mohli oficiálne adoptovať. Keď to nebudete akceptovať teraz, tak proste nebudete. Svete sa nezrúti. Nikto sa kvôli vám nepreorientuje – nedá sa to.

Ak vás však bavia ustavičné „boje“, hádky a hnev, ktorí pribúda vďaka rôznym negatívnym aspektom, ktorá táto doba prináša, tak to môžete praktizovať aj naďalej.

 

Tí, ktorí sa rozhodli možno nie rozumieť, ale akceptovať a rešpektovať, vyslovujem veľkú vďaku. Lebo mňa už nebaví o tom vždy písať pomocou úvodzoviek, ani si o tom čítať. Vlastne ani tých GAY PRIDE by nebolo, keby nemuselo. Takže ak vás to štve, tak sa pridajte tento rok. Možno vaše deti už naň chodiť nebudú. A tí čo prídete, stretneme sa znovu. Len dúfam, že opäť stretnem tie staré páry homosexuálov a heterosexuálov spolu kráčajúcich po Novom moste v mene jednej spoločnej veci, lebo na ten pocit spokojnosti zo spoločnosti, v ktorej žijem, sa len tak ľahko nezabúda.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Kto bude na Vianoce dokladať tovar? Firmy nevedia nájsť brigádnikov

Vo väčších mestách ponúkajú brigádnikom aj štyri eurá za hodinu, ale nikto nemá záujem.

SVET

Deň, ktorý navždy zostane dňom hanby USA

Od útoku na Pearl Harbor ubehlo 75 rokov.

PLUS

Anton Zajac: Šancou pre Slovensko je nová, slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu.


Už ste čítali?